Začínajúci mystik

Prvopočiatok záujmu o náboženstvo

Na začiatku môjho rozhodnutia venovať sa náboženstvu vo forme mystickej cesty k Bohu stála knižka od F. Bardona s názvom Brána k opravdovému zasvěcení. V knižke je mnoho návodov a postupov zoskupených do 12 stupňov. V stupni 10 som sa prvýkrát dozvedel o určitom návode na súkromnú cestu k pojmu Boh. V tejto knižke sa hovorí aj o praktickom spojení s Bohom. To ma mimoriadne zaujalo, lebo do tohto momentu som si myslel, že k Bohu sa ide výlučne cez neustálu modlitbu, uctievanie a vzdávania úcty. F. Bardon ako autor tejto knižky píše o magickom spojení s Bohom. Takýto pohľad na pojem Boh som doteraz nepoznal a o takejto forme cesty som čítal prvýkrát. Osobne ma to zaujalo, ale nevedel som si o všetkom spraviť dostatočnú rozumovú predstavu s logickými väzbami, ktoré by dovolili tento proces hodnotiť. K jeho systému mi niečo intuitívne chýbalo. A preto som na určitý čas odložil praktickú realizáciu osobnej cesty.

Rozhodol som sa najprv túto oblasť podrobne preskúmať a získať čo najviac informácií a skúseností. Takýto postup bol prezieravý a v marci roku 2004 som túto etapu ukončil. Táto prieskumná etapa trvala skoro 12 rokov. Ukončil som ju vďaka štúdiu techník automatickej kresby, ktorú rozpracovala Jana Brzobohatá a Antonín Červený v knižke Člověk jako víceúrovňová bytost. V knižke je prezentovaná cesta k Bohu vo forme automatickej kresby. Ide o zvláštnu vešteckú techniku, ktorú dobre ovládajú hlavne ľudia s chorobou zvanou skleróza multiplex. Dlhšiu dobu som sa túto vešteckú techniku učil ovládnuť a nakoniec po asi jednom roku som ju zaradil do vešteckej výbavy mojej osoby. Táto technika ma nadchla práve preto, že sa ňou dá zisťovať úroveň cesty k Bohu. A keď sa ňou dá určiť, ako človek kráča k Bohu, tak sa dá zistiť čo robiť, aby človek kráčal na ceste Bohu priamo a nie náhodne. Na dôvažok moje špiritistické schopnosti komunikácie s informačnými poliami mŕtvych ľudí dovoľovali s touto vešteckou technikou automatickej kresby vyhodnotiť každú významnejšiu osobnosť, ktorá sa usilovala k Bohu kráčať, čo mi dovoľuje určiť všeobecne platné pravidlá a omyly na ceste k Bohu na základe seriózneho empirického výskumu. Už dávno som nemal tak skvelý pocit. Podarilo sa mi nájsť možnosť dostatočne priamej cesty k Bohu aj pre tých, ktorí nedostali túto danosť do vienka.

Ako ma formovalo asi 12 ročné obdobie hľadania všeobecných zásad na ceste k Bohu.
Ako prvú knižku som si zobral na voľné čítaniu Bibliu, Písmo sväté Starého a Nového zákona. Išlo o český ekumenický preklad z roku 1995. Jednoducho ma tento preklad zaujal a hlavne spôsob, ako tento preklad vznikal a ako sa k nemu pristupovalo. Z tejto biblickej knižky na mňa v úvodzovkách dýchal Boh osobne. A tak som niekoľko rokov čítal a čítal. Vôbec ma to neunavovalo, všetko som si pozorne ukladal do svojej mysle. Výsledkom pravidelného čítania bolo rozhodnutie venovať sa náboženstvu trochu inak ako doteraz. Knižka mi pomohla oddeliť od kresťanstva to, čo nie je jeho podstatou a tvorí iba javovú historickú formu. Oddelil som od idey kresťanstva všetkých, ktorí v akejkoľvek forme praktizovali kresťanstvo a dostal som kresťanstvo v čistej podobe. Oddeľoval som vo svojej mysli všetky prekážky od učenia a ich vykonávateľov. Prvých som vyradil laikov, ktorí sa náboženstvu a Bohu samotnému venujú iba počas víkendov a pravidelne navštevujú svätostánky bez intenzívnejšej túžby po osobnej ceste k Bohu. Oddelil som tých, ktorí dodnes hlásajú písmo sväté. Uvedomil som si, že je zásadný rozdiel medzi tými, ktorí pre laikov hlásajú slovo božie a tými, ktorí absolvujú osobnú cestu k Bohu. Vo svojej mysli som takto odbúral nechuť venovať sa náboženstvu kvôli tým, ktorí sa v celej histórii spreneverili slovu božiemu a použili ho na všetko možné, ale hlavne zabudli na osobnú cestu k Bohu, prípadne na nej z rôznych príčin zablúdili. Povedal som si, že v každom náboženskom systéme a v každej ľudskej činnosti sú tí, ktorí majú k veci rôzny postoj. Je to ľudské a prirodzené. No nesmie mi to zahatať osobnú cestu k Bohu. Povzniesol som sa nad to, že veľa svätostánkov bolo rôznymi zásahmi pozmenené a zo svätostánkov sa vytratil návod na osobnú cestu k Bohu. Jednoducho som ospravedlnil všetku ľudskú slabosť a nedal som sa nikým a ničím znechutiť. Akceptoval som právo každej osoby v histórii ľudstva naložiť s možnosťou osobnej cesty k Bohu po svojom. Ja som sa rozhodol preskúmať všetko okolo tejto problematiky a odpútať sa pri tom od emócií a vášní, ktoré ma nútili k pasivite. Žiadny ľudský čin, aj ten najhroznejší, ktorý sa v mene viery realizoval alebo realizuje, neotrasie vierou k osobnej ceste k Bohu. Všetko preskúmam a zaujmem neosobný, a pokiaľ možno vedecký pohľad na vec osobnej cesty k Bohu. Pri čítaní Starého zákona som musel neustále bojovať s negatívnym pohľadom na židovstvo a židovský národ. Prekonával som nevraživosť, ktorú okolie voči židovskej viere vytvorilo a ešte vytvára. Prečo by som si mal zahatať cestu k Mojžišovi ? Nie je to len zámer neprajníkov? Znovu som oddeľoval židovskú formu cesty k Bohu od osobného zneužívania mena Božieho. Nebolo to jednoduché a trvalo to niekoľko rokov, kým som prekonal všetky bloky k hĺbke židovskej viery.

Na rad prišla ďalšia knižka, katolícky Modlitebný spevník, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, siedme vydanie. Znovu som si priebežne niekoľko rokov modlitebnú knižku čítal a snažil som sa zmeniť osobný postoj. Ten nebol zrovna pozitívny. Pripomínalo mi to detstvo a povinné chodenie do kostola. To je tak, keď niekoho niekde zoberú nehľadiac na jeho hlboké duševné podvedomie. Teda od detstva pretrvávala akási nechuť venovať sa náboženstvu, lebo je to niečo, čo chceli tí okolo mňa a nikto nepočkal, až kým dozriem a poviem vlastné vedomé áno, chcem chodiť do svätostánku. Musel som vybojovať rozsiahle prerobenie osobného postoja a nepovažovať veci náboženské za formálnu historickú povinnosť, ale za osobnú cestu. Postupoval som tak, že som sa vzdal všetkého, čo som z náboženstva prevzal ako povinnosť. Neustále som si to vymazával z mysle aj za cenu duchovného úpadku. Zámerne som chcel klesnúť na dno a nastúpiť cestu k Bohu od úplného začiatku. Náboženské spomienky som vymazával technikou vciťovania sa do ľudí v klinickej smrti. Všetko som vyčistil a začal úplne od prvého stavebného kameňa. Náboženstvo a tiež náboženský spevník som prijímal ako osobnú cestu k Bohu, ktorá je mojou osobnou cestou a nemá nič spoločného s tými ostatnými, ktorí veria a sú veriaci. Možno to znie sebecky, ale ja som svoje ego chcel výhradne darovať Bohu a nikomu inému. Moja osobná cesta k Bohu je moja súkromná cesta a cesty iných a postoje iných v tejto veci sú len voľné podnety pre vlastnú cestu.

Moja cesta pokračovala knižkou Fatima s podtitulom Mária hovorí k svetu, ktorú vydalo Východoslovenské nakladateľstvo Košice 1990. Túto knižku mi darovala osoba, ktorej som pomáhal vyliečiť sa. Našiel som ju u nej v knižnici. Pravdu povediac v prvom momente ma knižka zaujala preto, že niektoré časti textu boli písané modrou farbou. Neskoršie ma začala knižka presviedčať o tom, že na náboženstve musí byť niečo mimoriadne silné, keď dokázalo celé tisícročia priťahovať milióny ľudí. Začal som navzájom konfrontovať tých, ktorí v náboženstve nedokázali vidieť nič iné, iba slepú vieru a tých, ktorí sa oddali náboženstvu. Aj komunizmus, ktorý u nás zúril, ideologicky potieral náboženstvo. A aj na mne to zanechalo stopu čudesnej rozumovosti hovoriacej o nezmyselnosti náboženstva. Tým sa im podarilo uzavrieť mi osobnú cestu k Bohu. Očisťujúci duch Fatimy lámal moje nezmyselné postoje. Táto knižka a to, čo do mňa prenikalo mi dalo pochopiť, že pravda o náboženstve je na strane veriacich a tých veriacich je nespočetne viacej ako tých neveriacich. Mám na mysli celé historické obdobie ľudstva. A keďže som empirik, tak viac váhy na tejto strane musím rešpektovať.

Knižka O Eucharistii od J. Ch. Korca mi do značnej miery napravila vzťah k ľudom, ktorí sa rozhodli prežiť život v hlbokej viere. Je paradoxné, že komunistický režim tým, že prenasledoval veriacich, vytvoril zvláštny očistec pre náboženský charakter. Človek, ktorý bol ochotný znášať tie najväčšie príkoria pre vec viery, musel z náboženstva a z Boha samotného čerpať nezlomnosť a silu ducha. Až extrémne životné podmienky preveria silu viery v Boha. Mňa osobne táto knižka naplnila chuťou vrátiť sa na cestu k Bohu. Preskúmať tých, ktorí sa vydali na ceste k Bohu. Nájsť zákonitosti takejto cesty a sám takúto cestu vlastného rozvoja absolvovať. Z knižky sa na mňa doslova valila nezlomná viera v Boha a zobrala mi všetky pochybnosti o tom, či mám ísť touto cestou, alebo nie. Je skutočne veľmi dôležité, kto prezentuje náboženské myšlienky a čo do nich vkladá.
Kúpil som si trojzväzkové dielo Dejiny náboženských predstáv a ideí od Mircea Eliade. Po takomto diele som už dlho túžil. Autor sa v plnej šírke svojho života venoval pozbieraniu všetkých možných náboženských zdrojov a tým vytvoril hutné náboženské dielo. Dokázal som si viacročným čítaním spraviť celkom dobrú predstavu o mnohých náboženských ideách. Z knižky som si spravil zoznam jednotlivých božstiev podľa historických období a oblastí uctievania. Ani som netušil, že som si do budúcna vytvoril meditačný materiál na realizovanie spojenia mojej mysle na božstvá jednotlivých národov. Toto prepojenie sa často označuje ako astrálna úroveň. Mimoriadne ma v tejto knižke zaujali dejiny židovského národa a konečne som si mohol spraviť objektívnejšiu predstavu o náboženskom živote židovských obcí po celom svete. Príznačnou vlastnosťou je izolovanosť jednotlivých židovských náboženských skupín a tým možnosť väčšieho individuálneho rozvoja ako pri centrálne riadenom a kontrolovateľnom náboženstve.
Mimoriadne ma oslovila knižka Základy tibetskej mystiky, ktorú napísal Lama A. Góvinda. Knižku som čítal mnohokrát a opakovane som si robil podrobné zápisky a odriekal rôzne písmenkové mantry. Z knižky som si prekresľoval čakrové obrázky. Išlo o kruhovité kresby s drobnými lístočkami po okraji. Tak isto som precvičoval jednotlivé techniky, ktoré v knižke boli zverejnené. K tejto knižke som si meditoval aj Tibetskú knihu mŕtvych, kde som sa oboznamoval s tibetskými božstvami. Aj túto knižku som mnohokrát čítal aj počas noci. Dokonca som ju čítal celý týždeň od rána do večera a medzitým som iba spal. Doslova som cítil, ako táto knižka uvoľňuje bloky na duchovnej ceste a umožňuje prepojenie mojej mysle na poklady tibetskej mystiky. Som rád, že som si cez tibetskú mystiku otvoril cestu do sveta meditácií a ezoterizmu.

Knižku Litánie loretánske od Jozefa Kútnika Šmálova som chodil obzerať do výkladu s náboženskou literatúrou a snažil som sám seba presvedčiť, že si ju mám kúpiť. Takýto vnútorný boj prebiehal niekoľko mesiacov. Nakoniec som sa odhodlal vojsť do náboženskej predajne a knižku si kúpiť. Moje pochybnosti prekonalo odobrenie tejto knižky J. CH. Korcom. Po určitom čase som si ju postupne znovu a znovu čítal. Knižka do mňa naliala niečo príjemné a mimoriadne žensky jemné. Cítil som, že je v nej návod na návrat k litanistickej forme velebenia a vzývania božej prítomnosti. Autor na tomto diele pracoval v tichosti veľmi dlhé obdobie. Na jednej strane je tu stará grécka litanistická forma a na druhej strane snaha o rozumovú prehľadnosť. Jednotlivé litanistické formy som si mohol mnohokrát opakovať a mal som príjemné pocity aj z toho, že som objavoval možné techniky približovania sa k Bohu. Čistota a sviežosť tohto náboženského diela mi spôsobovala šteklenie mojej detskej duše s pocitom pokoja prítomnosti Boha láskavého.
Knižku Trinásť zastavení lásky od Dominique Auzeneta som si kúpil s pocitom a chuťou obnoviť vzťah mojich hlbokých citov k Bohu. Nesporne som natrafil na vnútorne hlboké dielo, ktoré ma napĺňalo láskou k princípom Boha. Toto dielko je radostnou a zamilovanou dušou, ktorá sa cez osobné sympatie vie dostať do hĺbky ľudskej duše a tu objaviť to zabudnuté, že láska môže mať aj božský rozmer.

Knižka klasického hinduistického náboženstva Srímad Bhágavatam od Srí Srímadu je plná rôznych konfrontácií jednotlivých hinduistických božstiev. Veľmi mi to pripomínalo vojnu cínových vojačikov z detstva. Knižka na mňa pôsobila ako prehľad božstiev všetkého druhu, ktoré očakávajú slastnú blaženosť, aby mohli existovať v stálej dokonalej nehybnosti. Mal som stále pocit, že dve deti sa milujú ako dospelé osoby a vyvádzajú bláznivosti pubertálneho veku. Možno mi to pripomínalo detskú Bibliu s nádychom naivného detského sveta plného dôvery a nemožnosti spochybňovania Boha.

Ďalšiu knižku sa mi podarilo získať cez významného slovenského cvičiteľa jogy. Išlo o knižku Joga, nesmrteľnosť a sloboda od Mircea Eliade. Samotný autor sa zúčastnil cesty do Indie a bolo cítiť, že tam prežíval aj náboženské rituály v božích ašramoch. Pri čítaní a rozjímaní tejto knižky som zažíval náboženské ticho a kľud. Je to pokoj duše, ktorá už všetko dosiahla a už nemá čo dosahovať, lebo všetko je dosiahnuté. Knižka a jej autor mi naznačili, kadiaľ sa ide na dno vlastnej duše. Toto dno sa často nazýva aj prazáklad a prapodstata. V jogínskej asanovej praxi zvláštnych pozícií som intuitívne pocítil techniku prieniku k božej prozreteľnosti cez vlastnú sexuálnu blaženosť. A aj takáto cesta k Bohu je asi možná.

Teológie 20. století vydaná nakladateľstvom Vyšehrad ma veľmi elegantne uviedla do sveta ľudí, ktorí sa venujú rozjímaniu o Bohu s jedinou témou a to je téma Boha a jeho božieho slova vo všetkých obmenách a variantoch. Priznám sa, že mi to teologické hranie sa s pojmom Boh padlo dobre, pretože sám som inklinoval k filozofickému vnímaniu sveta. Filozofické rozjímanie a hranie sa s božím slovným aparátom vedie k vrcholovej ceste k pojmu Boh. Úplne ináč sa náboženstvo a náboženská cesta k Bohu realizuje cez pocity, obrazy a úplne ináč cez vnímanie božích vecí cez písmená svätých knižiek. Preto som si aj pripravil špeciálny materiál, ktorý obsahoval písmo svetových národov.

Tajemství víry od Emanuela Swedenborga je výpoveďou o vlastnom náboženskom svete od človeka, ktorý mal aj rôzne magické schopnosti. Usiloval som sa prijať určitú možnosť, že mágia a iné ezoterické smery nemusia byť v nezlučiteľnom protiklade s náboženskou vierou a kľudne môžu byť jej súčasťou, pokiaľ realizujete osobnú cestu Bohu jedinečnú pre vás samotných. Iná situácia by nastala, keby ste sa rozhodli realizovať cestu niektorého svätého, ktorý po takejto ceste kráčal. Poviete si: ja chcem byť ako Kristus, ako Budha, ako Mojžiš, ako Brahma alebo ako niektorý svätec. Vtedy sa realizuje vo vás cesta týchto náboženských osobností a nie vaša vlastná cesta. Vlastná cesta k Bohu je pre silné osobnosti, ktoré dokážu neoblomne ísť jedinečnou a vlastnou cestou s tým, že cesty iných k Bohu sú len vhodnou inšpiráciou. Tiež treba aktívne rozlišovať medzi mimoriadne pasívnou cestou k Bohu laickou verejnosťou a aktívnou cestou vzdelanej a magicky fundovanej osobnosti. Rozdiely sú tú priam priepastné. Tiež do úvahy treba vziať poslanie tých, ktorí vzali za svoje poslanie byť služobníkmi božími a hlásali slovo božie. To je zase o niečom inom, málokedy je to o osobnej ceste k Bohu.

Pokiaľ som nezačal študovať knižku Mýtus a rituál v křesťanství od Alan W. Watts, mal som ťažkú averziu na všetky náboženské sviatky a bolo jedno, o aký druh náboženstva ide. Autor tejto knižky mi na náboženské sviatky dovolil pozrieť sa trochu inak ako bolo zvykom. Zaužívalo sa tieto sviatky rôznym spôsobom oslavovať. V podvedomí som cítil, že to tak nemá byť a že to v sebe skrýva niečo hlbšie, ako len dobré pitie a dobré jedenie. Autor mi otvoril podvedomie a ja som začal cítiť, že v jednotlivých sviatkoch je skrytá cesta k Bohu a jej jednotlivé medzníky. To ma začalo napĺňať určitou radosťou. Tejto knižke vďačím za to, že som začal pod náboženskými obradmi a tradíciami hľadať niečo hlbšie, ako len niečo hodné oslavovania. Pochopil som, že na prežitie náboženskej viery bolo treba všetko upravovať na ľudový rozmer. No ten, kto chce ísť cestou k Bohu, musí zmeniť prístup a vidieť pod sviatkami niečo viac, ako len potešenie zo stretnutia alebo darčekov. Je nesporne nádherné prežívať náboženské obrady v tichosti svojej duše ako možné techniky a postupy cesty k Bohu.

Korán od Ivana Hrbeka som dostal odxeroxovaný. Priznávam sa, že moc ma nelákalo čítať toto náboženské dielo. Bol som si vedomý agresivity islamského náboženstva. Svätá vojna Džihád sa mi veľmi nepozdávala. Musel som sa mnohokrát prekonať a Korán čítať ďalej a ďalej.. Uvedomoval som si, že obrovské množstvo veriacich išlo práve touto cestou a tak som čítal a vnútorne si recitoval jednotlivé slovné zvraty. Povedal som si, že nech sa v histórii dialo v islamskom svete čokoľvek, dám to nabok a budem čítať a študovať Korán vo vnútornej nezaujatosti. Čítanie to bolo zložité, kvôli zvláštnym slovným tvarom a zvratom. Jednoznačne som cítil fanatickú vôľu a krutosť, ktorá ma viedla k vytúženému cieľu islamskej viery.

Knižka Der Orientalische teppich od Volkmara Ganzhorna nebola lacná, ale jej kúpu som neľutoval. Je v nej obrovská 700 stranová galéria orientálnych kobercov. Dobre som vedel o islamskom zákaze zobrazovať náboženské výjavy v ľudských postavách a tak orientálne koberce dávali výbornú možnosť oboznámiť sa s islamom trochu ináč, ako som to robil doteraz. Mnohokrát som si knižku listoval a prezeral. Snažil som si vo vnútri mysle predstavovať náboženské aktivity, ktorých nemými svedkami boli koberce zavesené na stenách. Vykresľoval som si aj jednotlivé islamské ornamenty, ktoré sa najčastejšie v kobercoch opakovali. Viackrát sa mi podarilo pocítiť to, čo islam nazýva náboženským rajom.

Jedného dňa som si nechal kúpiť knižku Ikony Šarišského múzea v Bardejove. Dielko je plné pravoslávnych obrázkov, ktoré ma uchvátili svojou jednoduchosťou a čistotou. Celkovo ma vždy ikony niečím priťahovali. Cítil som z nich prítomnosť Matky všetkých matiek. Vždy som mal pocit, že teraz, v náručí ženského princípu, môžem kľudne opustiť pozemské dianie navždycky a už sa nikdy nevrátiť. Je to báječný pocit zomierania, pokiaľ človek naplnil svoj život ľudskými ideálmi a ľudskou dobrotou. Pri prezeraní obrázkov som mal pocit slovienskej spolupatričnosti. Mal som predstavy, že náboženské obrady sa robia vonku pod rozkvitnutými lipami a bzukotom včiel, ktoré usilovne pracovali na božom diele.